Skoro mi zrazil hrebienok a naučil úcte a zodpovednosti.
A potrebe neustále rásť. Vnímať a vstrebávať impulzy, zaujímať sa o teóriu i realitu.
V tých časoch to nebolo nič neobvyklé – učiteľ súčasne pôsobiaci v praxi a s tým súvisiace vzdelávanie pre jej potreby (hoci sa o tom takmer nehovorilo). Pinky (tak ho volali starší kolegovia a neskôr aj ja) sa venoval dizajnu a spolupracoval s fabrikami, ktoré jeho návrhy realizovali. Preto mohol svojim zverencom dávať viac, ako len „obyčajné slová“. Tie jeho mali hĺbku aj ľahkosť.
Jeho svojské edukačné postupy sa s obľubou spomínajú pri občasných (a stále občasnejších) stretnutiach.
Svojrázny zmysel pre humor a mimoriadne špecifický prístup k študentom bol všeobecne známy. Dnes by bol úspešne odvolaný petíciou žiakov a ich rodičov pre nesúhlas s jeho učebnými postupmi, ako sa to občas (a možno častejšie, ako by bolo vhodné) stáva.
Ale naučil.
Vštepil.
Nielen vedomosti, ale najmä vzťah k práci. Nasadenie. Som si istý tým, že dodnes je väčšina jeho bývalých študentov hrdá na svoju profesiu, svoju školu aj svojho učiteľa (učiteľov).
Štefan bol pred viac, ako 50 rokmi jedným zo zakladateľov mimoriadne úspešného študijného odboru Konštrukcia a tvorba nábytku a interiéru (dnes Tvorba nábytku a interiéru). Bola to jeho srdcová záležitosť. Až do svojho skonu ho kreoval, cibril a ďalej v tom pokračovali jeho žiaci.
Ten odbor bol jedným z jeho životných diel.
Napriek tomu, že výborne pripravoval absolventov pre prax (zamestnanci, samozamestnávatelia, profesionáli) i ďalšie štúdium, v tomto školskom roku (2014/15) sa pre nedostatočný záujem detí a ich „zodpovedných“ rodičov neotvoril.
Prvý raz po vyše polstoročí.
Kto za to môže? Kto je vinník? Kto má vlastne zodpovednosť za takéto situácie?
Sú príčinou len rozhodnutia rodičov a ich ratolestí? Alebo?
Kontext mi akosi nedovoľuje venovať sa úvahám týmto smerom...
možno inokedy.
Ale...
Pinky sa musí v hrobe obracať.
