Naše školstvo je na dôvažok doslova prešpikované „účtovníkmi“ (nech mi ekonómovia prepáčia, občas mám pocit, že mottom, alebo motákom? školskej reformy je „má dať/dal“) na rôznych stupňoch riadenia.
Možno práve preto, že slovenská ekonomická legislatíva nepatrí k tým najjednoduchším..., hlavným kritériom pre výber riadiacich pracovníkov bol a je plán šetrenia. Nie koncepcia rozvoja založená na posilňovaní odbornej kvality vzdelávacieho systému, ale doslova prísľub čo najradikálnejších škrtov.
Ekonómovia, kyberneti a pod., ktorí by mali byť služobníkmi spoločnosti svojimi kompetenciami zabezpečujúci čo najúčelnejšie vynakladanie verejných prostriedkov, sa v pozíciách manažérov stali otrokmi v bludných kruhoch zložitých produktov svojej profesie.
Aj preto naďalej pokračuje devastácia slovenského školstva.
Pokračuje zavádzanie (klamanie) žiakov a ich rodičov, že dostávajú vzdelávanie zabezpečujúce im dobré uplatnenie v praxi.
Naďalej pokračuje „zatraktívňovanie sa“ škôl (rozumej nábor žiakov) na stupídnych podujatiach neraz organizovaných samotnými zriaďovateľmi škôl, kde marketingoví diletanti (ochotní učitelia) prostredníctvom programčekov, ktoré väčšinou ani okrajovo nesúvisia s vlastným štúdiom, lákajú budúce zdroje financovania svojej školy.
Amaterizmus ako prostriedok skvalitňovania systému.
Nepochopiteľné?
Zákonité. Veď to všetko manažujú vzdelávací amatéri.
Na záver si dovolím konštatovať, že aj razantne redukované finančné prostriedky vložené do nekvalitného vzdelávacieho systému sú prostriedkami vyhodenými von oknom.
