Navštívil ma kolega – učiteľ. Zvyčajne bodrý, plný energie, sršiaci optimizmom. Teraz smutný, zamyslený. V očiach otázka a vyhasnutý oheň entuziazmu:
„Bol som na koberci. Riaditeľ a zástupkyňa ma poučili, ako mám učiť...“
A pokračoval.
O tom, ako si nevie poradiť so žiačikom – darebáčikom. Jeho dochádzka zodpovedá štúdiu hry na čierne klávesy klavíra. Pracovné nasadenie hadice, žiadne pomôcky, pokrivkávajúce vedomosti. Absencie príkladne ospravedlnené mamičkou.
Kolega sa pokúsil výkony čo nevidieť dospelého mládenca oceniť spravodlivou klasifikáciou. Zasiahla „vyššia moc“ v podobe známostí manažmentu (veď tak to už na Slovensku chodí) a „guľaté“ hodnotenie sa zmenilo na prijateľnejšiu, kostrbatú síce, ale vyhovujúcu dostatočnú.
Žiačik darebáčik bol spokojný. Ušetrený čas venoval preháňaniu sa s tlupami súkmeňovcov po nákupných centrách a otravovaniu okoloidúcich prejavmi nezvládnutého dospievania.
Bol spokojný aj so systémom, ktorého súčasťou sa tak znenazdajky stal – čokoľvek urobím – neurobím, všetko bude ospravedlnené a zamietnuté pod koberec.
Veď zodpovedný je predsa učiteľ! Nedostatočne motivoval! 17/18-ročného mladého muža?! Kde je vlastná zodpovednosť skoro dospelého muža voči sebe a svojmu okoliu? Nuž, aj potom zrejme pomôže mamička.
Kolega, skúsený pedagóg, aj praktik – samozamestnávateľ (učiteľ na odbornej škole, akých je ako šafranu a akí podľa ministerstva školstva takmer neexistujú) sa živí vlastnou profesiou a svoje skúsenosti chce odovzdávať študentom. Vie, s akým nasadením a disciplínou je treba k práci pristupovať. Vie, akú zodpovednosť si vyžadujú dobré pracovné výsledky a „produkt“, o ktorý je záujem a z ktorého sa dá žiť.
Cíti za svojich zverencov – študentov (mimochodom výberového študijného odboru) zodpovednosť. Chce, aby po ukončení školy vedeli, aby sa stali majiteľmi fortieľa.
Preto „pritvrdil“.
Verbálne samozrejme. Zasiahla mamička a nasledovalo vyššie uvedené. Kolotoč neraz taký typický pre „malé“ slovenské pomery.
Poviete si: „... ale prečo tento náš kolega pristúpil na spomínanú „hru“? Prečo nie je zásadovejší?“
Pripomínam, že nad každým učiteľom visí Damoklov meč racionalizácie školstva. A o tom, kto je nadbytočný predsa rozhoduje manažment školy.
Zlá odpoveď? Ale pragmatická. Boli aj zásadoví... a už nie sú!
Milí rodičia darebákov, navrhujem malú dohodu:
výmenou za možnosť slobodnej voľby vzdelania (= konkrétnej školy a konkrétneho študijného odboru) podľa uváženia vás a vášho dieťaťa, čo (podľa môjho názoru) vyplýva z trochu nepresnej interpretácie príslušného zákona a jeho ustanovení kompetentnými, budete vy a vaša ratolesť rešpektovať požiadavky školy a jej reprezentanta – učiteľa. Vyššie nároky na vaše dieťa, než na aké je navyknuté z domova, mu neublížia – naopak, v budúcnosti môžu len pomôcť.
A ešte jedna rada:
nespoliehajte sa na víťazstvo vašej ratolesti v reality show. Ich víťazov je podľa štatistík v prepočte na počet obyvateľov žalostne málo. Určite nebudú uspokojení všetci záujemcovia.
Akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je prudko úmyselná.